Článok píšem,

26. may 2012 at 0:59 | Miwako Melon
Priatelia.
Čo je viac a čo menej?Existuje vôbec nejaká hranica?
Kedy je to láska a kedy sú to len nevinné výhody týkajúce sa jedného či druhého?Alebo oboch...
Jeden deň len roztomilé úsmevy, rôzne príhody a smiech.Len smiech.Ten smiech.
Letmé dotyky, nenápadné pohľady.Je to viac než jasné, je to samozrejmé každému.Ako by to mohlo byť inak?Ale nie, nešlo by to, sme predsa takí skvelí priatelia.
Stačí len jedna noc.Jedna noc po pár rokoch nepretržitého priateľského kontaktu.Žiadna elektrina, len hrejivé svetlo sviečok rozostavaných ledabolo po poličkách, stoloch či parapetách.Nijako premyslené.
Stačil jediný pohľad na tvár zaliatu mesačným svitom, hnedé oči zamyslene dívajúce sa cez hrubé okenné sklo, hlava podopretá.Tá melanchólia.Tá melanchólia!
Impulz, bozk, láska.Aká len veľká.Aká silná.Z jej strany, samozrejme.
Koľko krát si odvtedy plakalo, dievčatko?
Koľko krát si sa chúlilo v postely s vedomím že už bez neho nemôžeš viacej dýchať?
Koľko krát si si vravelo tentoraz už neuverím?
Koľko krát si si vravelo ešte jediný raz a ukončím to všetko?
Zrazu je to ťažké však?
Zrazu.Vždy bolo.
Nežne prepletené prsty, motýlie bozky trepotajúce v našich srdciach, jeden manipujúci s druhým napriek vedomiu o tom aké krehké, aké neskutočne krehké dokážu pocity byť.
A tak zvláštna rozprávka pokračuje, ten zvrhlý príbeh ktorý sa nikdy nemal uskutočniť a ktorý je podľa všetkého nekonečný.Dokedy však?
Mám pocit že moja stratenosť sa zdvojnásobila, skutočne neviem čo mám robiť aby som splnila ľudské očakávania.Aby som konečne pre niekoho bola dosť dobrá.
Článok píšem so slzami stekajúcimi po lícach pri čom ustavične trepocem dlhými mihálnicami s dvoma kilami špirály, len tak, vlastne pre neho.Vtipné.Vždy keď chcem zapôsobiť dávam si špirálu.Len keď chcem zapôsobiť.Inak nie.I tak to na veciach nič nemení.
Článok píšem s mnohonásobne zlomeným srdcom a pocitom akoby som sa viezla na akejsi nekončiacej prekážkovej dráhe.Buď to bolí, buď lietam.Kto vie prečo je prvá možnosť taká častá.Je smiešne že vám dokáže jeden človek ublížiť tak veľa krát, za sebou, znova a znova.A vy sa nakoniec aj tak rozplývate nad jeho nevinným úsmevom, tmavými očami a kučeravými vlasmi.Sofia Akálenchceš.Na striebornom podnose, nech sa páči.Môžeš ju hladiť alebo rozrezať na kúsky.Výsledok: vždy rovnaký.
Článok píšem s pocitom viny a krivdy zároveň.Pocit viny prevažuje.
Článok píšem a pred očami vidím dievčatko s hrubo orámovanými očami, natupírovanými vlasmi, nekonečným elánom a bezstarostnosťou.Dievča čo túži byť populárne, dievča čo má sny väčšie než celý svet.Dievča ktoré túži po dokonalej láske a celé noci si prezerá fotky nádherných extravagantných dievčat.Netúži po ničom inom ako po tom byť dokonalá.
Dvanásť rokov, štyridsať osem kíl.Tam to začalo.Musím schudnúť, byť dokonalá, byť nádherná, byť perfektná.Ale napriek tomu šťastná.
Kam zmizlo to dievča?To ktoré napriek tomu že má nepríjemné spomienky je stále vyrovnané a v očiach sa jej leskne nádej a viera?Vráti sa vôbec niekedy táto Sophie?
Článok píšem a myslím na to že by som občas znova chcela byť ňou.Tou ktorá ešte nevie koľko snov zostane navždy nenaplnených, koľko zlomených sŕdc za sebou bude mať.Tou ktorá si myslí že extravagancia ju urobí šťastnou, že keď bude vyzerať ako dievčatá na obrázku bude sa cítiť takou akou vždy chcela byť.Dokonalou.
Článok píšem a myslím na to že by som dala čokoľvek za to byť znova tou čo predtým.
Článok píšem a odchádzam.
Odchádzam pretože nie som dosť silná na to aby som prišla a povedala všetko čo mám na srdci.
 

Krížniejemódnydoplnok.

19. may 2012 at 23:02 | Miwako Melon
Dodávam si vieru.Nádej.
Noci sú pusté.Pustejšie než voľakedy.
Občas, jediné čo by som potrebovala by bolo objatie.Prepáčte, znova sa snažím zakryť všetkú tú túžbu a smäd po láske zakryť za slovo občas.Už to nebudem robiť.Sľubujem.
Moja závislosť na ľuďoch stále narastá, závislosť na spoločnosti.Čím som staršia tým viac mám strach zo samoty, v akejkoľvek podobe.Mám strach keď počujem ako sa zavrú dvere a ja zostanem sama v miestnosti, desí ma keď tu nieje nikto len ja.Nikto len ja, ja a znova ja.Len ja a moje myšlienky, len ja a to všetko čo nechcem počuť.
V poslednom čase píšem piesne.Po anglicky.Nikdy som nerozumela ľuďom čo niečo tvoria viacej ako pár minút.Ľuďom ktorý sa v ich diele rýpu stále dokola a menia ju od základov.
Vždy som všetko nechala tak ako som to napísala.A vždy mi to trvalo najviac tak desať minút.Možno je to tak zle.Možno je to chybné.Ale ja viem že keď píšem nie som to ja.Je to tá lepšia Sofia, tá ktorá je intelientná, rozumná a vždy vie čo má kedy robiť.Vždy ma upozorňuje a snaží sa ma poučiť, vždy vie ako všetko nakoniec dopadne.
Keby som ju tak počúvla..
Smiešne.
Chlad dopadá na moje srdce čoraz intenzívnejšie.Je to zvláštny pocit, cítim ho už dlhšie.Zvieranie v hrudi, nepríjemný tlak, neskutočná túžba po blízkosti niekoho kto by to nezneužil.Aspoň raz.
Nikdy by mi nenapadlo byť k niekomu neúprimná.A čoraz viac zisťujem ako veľmi je to dnes normálne, ľudia použijú lož aj v absolútnej absurdite ktorá je každému v každom smere ukradnutá.

Prosím, Bože, dopraj mi úľavu.
Od samoty, od tej skurvenej samoty, od toho čo nedokážem uniesť.
Pred čím nedokážem už viacej unikať.Je to nemožné.

Prosím, Bože, povedz mi prečo nemôžem byť ako ony.
Prečo pre ne nič nieje dostatočne dôležité, prečo si vedia užívať život so všetkým čo k tomu patrí.
Prečo majú zázemie, prečo sú krásne nech vyzerajú akokoľvek, prečo sa nemusia trápiť.
Tie, tie všetky čo sa posmešne uškŕňajú keď ma vidia ako chodím po ulici a tvár si maskujem okrúhlymi okuliarmi, tie všetky čo ukazujú prstom a snažia sa zamaskovať prekvapenie keď sa na ne vďačne usmejem.
Nemohla by som byť ako ony.Nevedela by som ako sa chovať, ako vyzerať.Budú pre mňa navždy hádankou.

Prosím, Bože, prečo som sa stratila, prečo som na mŕtvom bode.
Nie čo sa týka tvorby.Nie čo sa týka postupovania dopredu.Je nemožné prestať, pre mňa nemožné.
Prečo nemôžem byť ideálna.Pre nich, pre tých ktorým sa zo začiatku ideálna zdám.
Prečo to vždy končí rovnako?

Hnedé oči, na kolenách vás prosím, pri všetkej úcte, ponížene vás žiadam, zachráňte ma.

Speechless.

18. may 2012 at 23:11 | Miwako Melon
Spomeň si na tú beznádejnú hodinu v noci, na ten moment keď tvoje slzy tečú po nose, pokračujú na lícach a končia tým že urobia malú, priesvitnú škvrnu na obliečkach tvojho vankúša.
Spomeň si na tú chvíľu, na tú hlbokú temnotu ktorú si cítil a vlastne ani nevieš prečo.
Možno preto že sa už nevrátila, možno preto že nech robíš čokoľvek nikdy nebudeš dosť dobrý.
Na čo to vlastne píšem?Nemôžem už udržať snáď ten chaos vo svojej hlave?
Prečo všetci tí spisovatelia píšu tak usporiadane zatiaľ čo vravia o nekončiacej spleti slov a predstáv v ich myšlienkach ktoré sa snažia písaním usporiadať do úhľadných viet?
Nič čo píšem nemá zmysel.
Nič čo hovorím nemá zmysel.
Nič čo robím nemá zmysel.
Len osamelosť ktorá sa na mňa lepí ako hrubý štít, apatia ktorá zviera moje srdce a zahaluje ho do nepriehladného povlaku a v neposlednom rade zvláštna imitácia šťastia ktorá sa mi neustále vracia a ja ani sama neviem prečo.
Zmysel sa stratil už dávno, keď som prestala mať pocit že stúpam po schodíkoch nahor, tam kde som vždy stúpať chcela.
Nikdy som neprestala.
Mám vôbec právo, ja úbohý špinavý parchant, nazývať sa umelcom?
Ja, tá ktorá sa topí v gýčovej zdanlivej extravagancii, tá ktorá okolo seba vytvára tak strašne absurdnú ilúziu?
Môžem donekonečna písať básne, piesne a poviedky.Môžem maľovať, hrať aj spievať.
Ale ako dlho budem hľadať tie hrejivé hnedé oči, tie ktoré mi pri tom hurikáne, pri tej nepretržitej spleti ktorá sa stále zamotáva viac a viac dopriali ten nádherný, nežný pokoj?
Skutočne to bol len on?Už nikto iný?Prečo nie som ako ostatné v mojom veku?Prečo nemôžem byť?
Toľko otázok.Žiadna odpoveď.Prečo aj?
Naivne som verila že niekto porozumie.Mne, nám, pohľadom aj poznámkam.Ale ako by mohol?Ako by niekto mohol?
Musel by byť snáď väčším bláznom než ja samotná?Mohol by sa na mňa niekto múdry dívať inak než zhora?

Nikdy nebudem dosť dobrá.
Nikdy nebudem dosť dobrá.
Nikdy nebudem dokonalá.


Nikdy.
 


One day my prince will come.

23. july 2011 at 17:55 | Miwako Melon
Možno pre mňa skutočne nieje ten pravý.
Možno vôbec nieje ten ktorého si moje srdce žiada.
Možno...to proste nieje ono.

Where to go next