na Blog.cz

Chcem vedieť lietať.Chcem byť ľahká a krásna, chcem tancovať a smiať sa.
Chcem aby mi konečne spadol zo srdca ten obrovský, obrovský, skurvene obrovský kameň ktorý sa somnou vlečie už niekoľko týždňov.Ťaží ma tak moc že nevládzem dýchať, chodiť, tváriť sa že sa nič nedeje.
Tak isto sa to prejavilo aj na mojom tele.Posledné tri dni len ležím.Mame som povedala že je to len chrípka, ja však viem kde to má pôvod.Mala som pocit že nemôžem dýchať?Moje telo sa o to skutočne postaralo.

Mala som pocit že sa dusím?Moje telo dlho nečakalo aby som to mala aj naozaj.
Cítim sa slabá, mám horúčky, kašlem a nos mám upchatý tak ako ešte nikdy.

Je to podobný stav ako ten čo som mala deň po tom ako sme sa rozišli.Vyzvracala som všetko čo som vložila do úst.

Ležím a snažím sa myslieť na to čo všetko mi to vzalo.Na to všetko čo som musela obetovať, na jeho chyby, snažím sa presviečať samu seba že nájdem lepšieho.
Lenže potom si spomeniem na to ako milučko sme sa smiali keď mi hrýzol do vlasov a povedal že ich na mne miluje.
Keď ma rozkošne so smiechom prosil aby som ho udrela pretože moje "ručičky a nožičky sú dokonalé".

Ako ma prikrýval keď mi bola zima.
Ako vedel hovoriť o našej budúcnosti.
Ako mi upiekol tú najkrajšiu narodeninovú tortu.
Ako sme si cez zimu vždy na stanici dali horúcu čokoládu ktorú po mne vždy dopil.
Ako chodil len v tričku a v rifliach len aby mi mohol dať bundu a mikinu.Aby mi nebola zima.
A ja som ho naháňala a kričala som že ochorie.Smiali sme sa tak veľmi že nám tiekli slzy a utekali sme po uliciach centra Bratislavy.Na vlasoch sa nám zachytávali snehové vločky a my sme len utekali, on predomnou, ja za ním a náš smiech sa rozhliehal všade naokolo.Potom sme si sadli na prvé schody čo sme našli, vydýchaní a vyčerpaní.
A potom ma preniesol cez celú ulicu.
Pane Bože prečo.
Prečo mi to robíš.
Už nemôžem...

Už som mala pocit že to je fajn.

Hej, mala.
Jednoducho pocit že je to za mnou a že sa s tým nejako zmierim.Že ma postretne čosi lepšie, no ták veď to nieje koniec sveta.

Pocit že je mi to ukradnuté, že by sa to aj tak nezlepšilo.Lásky prichádzajú a odchádzajú.
Niekto sa už nájde.Alebo budem sama.
No a čo.
No a čo...
No a čo že klamem seba aj ostatných.
Že dobre viem že ma to zožiera, trhá ma to na kúsky že je to sto krát horšie akoby ma mal niekto rozrezávať po častiach.
And I cant breathe without You.But I have to...
Nechcela som aby to takto bolo.Stále nechcem.Lenže akonáhle si uvedomím čo sa deje tak ide na mňa zvláštny druh hystérie.Je to beznádej, absolútna bolesť, niečo čo sa nedá opísať.
Preto sa radšej v spoločnosti alebo niekedy aj sama pred sebou tvárim že je to v poriadku.

Poviem si v duchu nejaké tie reči ako "No a čo je to hajzel a tým aj zostane.Raz to oľutuje."
Lenže ja viem že nieje.Ja viem že je to ten najdokonalejší princ akého si vôbec môže žena priať.

Nikto nieje tak obetavý, tak starostlivý, tak verný.
A že je to len otázka času kedy si nájde dievča hodné jeho samotného.Dievča do ktorého bude právom zaľúbený a na mňa bude už len s úsmevom spomínať.
Bude o mne hovoriť ako o prvej láske keď ešte ako neskúsený a plachý chlapec vstupoval do vzťahu s dievčaťom o ktorom si naivne myslel že je dokonalé.
Lenže nakoniec zistil že nieje.
A to ho odradilo.
Nie, nie som dokonalá.Som niekto kto si tak nemôže hovoriť ani len omylom.Som hlboko pod dokonalosťou, dokonca hlboko pod normou.Som panovačná, výbušná, zlá.
Mám vôbec právo milovať?Môžem vôbec?
Často mi vyčítal ako som mu nevedome ublížila.
Čo ak to urobím ešte niekomu inému?Poviem niečo čo ho raní, urobím niečo?
Niekedy mám pocit akoby som bola len akousi chybou.Takou ktorá si nezaslúži lásku po ktorej tak veľmi túži.Bez ktorej nemôže žiť.A akonáhle sa nájde niekto kto by bol ochotný všetky chyby v tejto chybe prehliadnuť alebo odpustiť tak bezhlavo spadne do toho najkrajšieho pocitu na svete.Nechá sa omámiť tým že jej srdce poskočí pri každom jeho dotyku, pri jeho slove...
Už sú to dva týždne.
Au.

Au.

Au.
Akonáhle som si uvedomila túto skutočnosť, musím sa ospravedlniť ale nebudem schopná dokončiť článok.
Milujte sa.Pretože je to jediná vec v živote ktorá nás spraví skutočne šťastnými...

"Vieš čo je môj najväčší sen?"
"Byť slávna?"
"Nie už nie."

"Tak?"
"Aby si ma ľúbil."
"Nechcem aby si kvôli mne prestala myslieť na svoje sny."
"Moje sny už nie sú.Si len ty.To je jediné čo si želám."

Jeho oči už nevyžarovali to hrejivé teplo.Už som necítila z jeho dotykov tú lásku čo predtým.Keď som ho chcela pobozkať odťahoval sa.

Pamätám sa ako sme ležali u neho na záhrade a pozerali na hviezdy.Ja opretá o neho, on ma hladkal po ramenách.
Bola som si tak istá.Tak istá...
Láska sa dala nahmatať rukami.Taká bola silná.
Stál pri mne.Stál pri mne a ani raz neodišiel keď som ho potrebovala.
Ležal pri mne pokým som nezaspala.Nosil mi ľad v sáčku keď ma bolela hlava.Mohol sa ísť baviť, vonku bola predsa oslava.
Lenže miesto toho ma zakrýval keď som sa odkopala, držal ma za ruku keď som si zabárala hlavu do vankúša a sťažovala sa na obrovské bolesti hlavy.Chcelo sa mi vracať, žalúdok som mala ako na vode.
A on len sedel a držal ma za ruku.A keď sa začal ľad topiť a v sáčku sa z nejakého dôvodu objavila diera ktorá spôsobila že som hlavu mala celúmokrú, šiel po ďalší.
Vravel že ma bude milovať navždy.
Vravel že som prvé dievča ktoré kedy miloval.Možno to bola pravda.
Vravel že si ma chce vziať.

Stále to vraví.Teda nie tak úplne.
"Nemusíme mať vzťah plný lásky a vášne.Prečo nechceš proste normálny vzťah?Taký ako má každý.Nemusíme si vymieňať nežnosti, nemusíme spolu žiť intímne.Buďme normálni.Nemusí byť naša láska nič prevratného.Takto je to dobre.Takto som spokojný."
A ja som len so slzami v očiach pozerala na osobu o ktorej som si myslela že ma bude lúbiť tak ako vždy lúbil, z celého srdca, z celého svojeho ja, aj cez moje chyby.

A možno tých chýb bolo až príliš.

"A čo bozky?A čo iné nežnosti?Veď si vravel že je to spôsob ako si dokázať lásku!Ako sa môže ešte väčšmi prehĺbiť!"
"Sú to len ľudské potreby, záleží na tom?"
A potom som odišla.So slzami v očiach, sklamaná a so zlomeným srdcom na tisíc kúskov.Bude trvať dlho kým tie kúsočky zlepím a poskladám dokopy.Možno sa mi to nikdy nepodarí.
Nikdy som sa nikomu nechcela tak veľmi odovzdať.Mala som strach zo vzťahov, z lásky.Zo sklamania a z bolesti.
Ale on mi ukázal že to ide aj inak.Teda som si to myslela.Že láska môže byť navždy, že sa to dá.
Nedá...
Raz, pár mesiacov po tom ako sme sa dali dokopy som saprvý raz spýtala: "Láska...budeme spolu navždy?"

A on bol šťastný.
Šťastný že aj ja verím.

Teraz je šťastný že on neverí.Nepotrebuje ma vidieť, nepotrebuje ma objať.
Za to ja to potrebujem stále.Jediné vykúpenie z tohto všetkého, zo sĺz a bolesti je v jeho náručí.Aj keď on to tak nechce.Objímala som ho stále napriek tomu že si to neželal.Bolasom vtieravá, možno až príliš.Stále som naivne verila že sa to nejako napraví.
Teraz už neviem.Neviem.
Neuvidíme sa ďalšie tri týždne.Mňa to zabíja, jeho oslobodzuje.
Mala by som byť rada že je šťastný.Som.

Ale chýba mi pocit že je šťastný že sme spolu.Že sme sa spolu tešili až bude piatok.Že sme smútili keď to tento týždeň nevyšlo.Že sme sa s chuťou objali na stanici.Že sme sa nemohli dočkať až sa spolu po týždni budeme rozprávať.O všetkom.O dôležitých veciach.Alebo len tak...
Zažila som už veľa druhov bolesti a vždy som našla východisko.Tu ho však nevidím.

Často premýšľam nad tým aké je krásne keď láska jednoduchá.
Nikto nad ničím nepremýšľa.
Nikto sa s ničím netrápi.
Žiadne predsudky, hádky.
Ľudia sa proste ľúbia.Vedia to o sebe.Jednoducho sa ľúbia.Nič viac nič menej.A to je na tom to krásne.
Možno je chyba len vo mne...
Neustále hľadám dôvody, príčiny...
Musím sa uisťovať že je všetko v poriadku.Že ma ten druhý ľúbi.Aj keď všetko nasvečuje tomu že hej, aj tak potrebujem stále tie dve slová počuť z jeho úst.
Stále potrebujem viesť dlhé debaty o zmysloch, o tom prečo to je a ako to je.
Prečo je to tak a nie inak.
Môj mozog neustále pracuje a nedokáže si pripustiť že to tak jednoducho je.Že na tom nieje nič zložité, nič čo by bolo treba rozoberať.Je to len láska.Jednoduchá ale akonáhle ju začnete pitvať, máte pocit že je tam toľko nepochopiteľného.A možno to tak proste má byť.
Lenže...
Lenže som o to prišla.O to najkrajšie čo som mala.
Nikdy nezabudnem na toho nevinného nádherného chlapca.
Stál tam, ruky vo vreckách a plecia skrčené.Hanbil sa a líčka sa mu roztomilo červenali.Naširoko sa usmieval a odhaľoval svoje dokonale rovné zuby s maličkou medzierkou vpredu.
Tak prudko som sa zamilovala.Nikdy predtým sa mi to tak rýchlo nestalo.
Pozrela som sa.
Bum.
Tresk.
Bolo to tam.
A už som vedela že to inak nepôjde.
A viem to aj teraz.Lenže...
Lenže.
Možno si ho nezaslúžim.Takéto aký bol.Jemný, starostlivý.Ľúbil ma s absolútnou nežnosťou.
Keď som plakala a nevedela som zaspať, čítal mi rozprávku.Potichučky šepkal a ja som si len pohodlne položila hlavu na jeho hruď a jednou rukou som ho objímala.Ďalej si to nepamätám, asi som skutočne zaspala.
Keď sme sa prvý raz pohádali, o tretej ráno šiel na vlak aby sa somnou stihol stretnúť predtým ako pôjdem do školy.
Jednoducho preto aby sa mi ospravedlnil.
Nevážila som si to dostatočne?
Kde som urobila takú veľkú chybu?
Kam zmizol môj strážny anjel?
Prosím vráť sa...
Prines mi pokoj.Prines mi čokoľvek čo ma oslobodí.Prosím...