na Blog.cz

Dodávam si vieru.Nádej.
Noci sú pusté.Pustejšie než voľakedy.
Občas, jediné čo by som potrebovala by bolo objatie.Prepáčte, znova sa snažím zakryť všetkú tú túžbu a smäd po láske zakryť za slovo občas.Už to nebudem robiť.Sľubujem.
Moja závislosť na ľuďoch stále narastá, závislosť na spoločnosti.Čím som staršia tým viac mám strach zo samoty, v akejkoľvek podobe.Mám strach keď počujem ako sa zavrú dvere a ja zostanem sama v miestnosti, desí ma keď tu nieje nikto len ja.Nikto len ja, ja a znova ja.Len ja a moje myšlienky, len ja a to všetko čo nechcem počuť.

V poslednom čase píšem piesne.Po anglicky.Nikdy som nerozumela ľuďom čo niečo tvoria viacej ako pár minút.Ľuďom ktorý sa v ich diele rýpu stále dokola a menia ju od základov.

Vždy som všetko nechala tak ako som to napísala.A vždy mi to trvalo najviac tak desať minút.Možno je to tak zle.Možno je to chybné.Ale ja viem že keď píšem nie som to ja.Je to tá lepšia Sofia, tá ktorá je intelientná, rozumná a vždy vie čo má kedy robiť.Vždy ma upozorňuje a snaží sa ma poučiť, vždy vie ako všetko nakoniec dopadne.

Keby som ju tak počúvla..

Smiešne.

Chlad dopadá na moje srdce čoraz intenzívnejšie.Je to zvláštny pocit, cítim ho už dlhšie.Zvieranie v hrudi, nepríjemný tlak, neskutočná túžba po blízkosti niekoho kto by to nezneužil.Aspoň raz.
Nikdy by mi nenapadlo byť k niekomu neúprimná.A čoraz viac zisťujem ako veľmi je to dnes normálne, ľudia použijú lož aj v absolútnej absurdite ktorá je každému v každom smere ukradnutá.

Prosím, Bože, dopraj mi úľavu.

Od samoty, od tej skurvenej samoty, od toho čo nedokážem uniesť.

Pred čím nedokážem už viacej unikať.Je to nemožné.

Prosím, Bože, povedz mi prečo nemôžem byť ako ony.
Prečo pre ne nič nieje dostatočne dôležité, prečo si vedia užívať život so všetkým čo k tomu patrí.

Prečo majú zázemie, prečo sú krásne nech vyzerajú akokoľvek, prečo sa nemusia trápiť.

Tie, tie všetky čo sa posmešne uškŕňajú keď ma vidia ako chodím po ulici a tvár si maskujem okrúhlymi okuliarmi, tie všetky čo ukazujú prstom a snažia sa zamaskovať prekvapenie keď sa na ne vďačne usmejem.

Nemohla by som byť ako ony.Nevedela by som ako sa chovať, ako vyzerať.Budú pre mňa navždy hádankou.

Prosím, Bože, prečo som sa stratila, prečo som na mŕtvom bode.

Nie čo sa týka tvorby.Nie čo sa týka postupovania dopredu.Je nemožné prestať, pre mňa nemožné.

Prečo nemôžem byť ideálna.Pre nich, pre tých ktorým sa zo začiatku ideálna zdám.
Prečo to vždy končí rovnako?

Spomeň si na tú beznádejnú hodinu v noci, na ten moment keď tvoje slzy tečú po nose, pokračujú na lícach a končia tým že urobia malú, priesvitnú škvrnu na obliečkach tvojho vankúša.

Spomeň si na tú chvíľu, na tú hlbokú temnotu ktorú si cítil a vlastne ani nevieš prečo.
Možno preto že sa už nevrátila, možno preto že nech robíš čokoľvek nikdy nebudeš dosť dobrý.

Na čo to vlastne píšem?Nemôžem už udržať snáď ten chaos vo svojej hlave?
Prečo všetci tí spisovatelia píšu tak usporiadane zatiaľ čo vravia o nekončiacej spleti slov a predstáv v ich myšlienkach ktoré sa snažia písaním usporiadať do úhľadných viet?
Nič čo píšem nemá zmysel.
Nič čo hovorím nemá zmysel.
Nič čo robím nemá zmysel.
Len osamelosť ktorá sa na mňa lepí ako hrubý štít, apatia ktorá zviera moje srdce a zahaluje ho do nepriehladného povlaku a v neposlednom rade zvláštna imitácia šťastia ktorá sa mi neustále vracia a ja ani sama neviem prečo.

Zmysel sa stratil už dávno, keď som prestala mať pocit že stúpam po schodíkoch nahor, tam kde som vždy stúpať chcela.
Nikdy som neprestala.
Mám vôbec právo, ja úbohý špinavý parchant, nazývať sa umelcom?

Ja, tá ktorá sa topí v gýčovej zdanlivej extravagancii, tá ktorá okolo seba vytvára tak strašne absurdnú ilúziu?
Môžem donekonečna písať básne, piesne a poviedky.Môžem maľovať, hrať aj spievať.
Ale ako dlho budem hľadať tie hrejivé hnedé oči, tie ktoré mi pri tom hurikáne, pri tej nepretržitej spleti ktorá sa stále zamotáva viac a viac dopriali ten nádherný, nežný pokoj?
Skutočne to bol len on?Už nikto iný?Prečo nie som ako ostatné v mojom veku?Prečo nemôžem byť?
Toľko otázok.Žiadna odpoveď.Prečo aj?
Naivne som verila že niekto porozumie.Mne, nám, pohľadom aj poznámkam.Ale ako by mohol?Ako by niekto mohol?
Musel by byť snáď väčším bláznom než ja samotná?Mohol by sa na mňa niekto múdry dívať inak než zhora?

Nikdy nebudem dosť dobrá.
Nikdy nebudem dosť dobrá.
Nikdy nebudem dokonalá.

Nikdy.

Možno pre mňa skutočne nieje ten pravý.
Možno vôbec nieje ten ktorého si moje srdce žiada.
Možno...to proste nieje ono.

Chýba mi to.Skutočne veľmi.
Vrátim sa, verte mi že hej.Veľmi chcem.I keď si pravdepodobne články budem písať len sama pre seba, pochybujem že by niekto po takej dlhej dobe mojej neprítomnosti sem ešte chodil.Nevadí.
Toľko sa toho zmenilo...tak veľmi.A ja to ľutujem.Viac než sa dá.
Niekedy sa v živote dostanete do zvláštnej situácie.Ste šťastní pretože je všetko krásne.Lenže aj tak máte pocit že vedomie že vám chýba to predtým je silnejšie než šťastie z prítomnosti.
Ale o tom sa tu už vypisovať nebudem.