August 2010

Dnes je to rok

22. august 2010 at 13:25 | Miwako Melon |  Life of Melon!
Miley Cyrus-Butterfly fly away
(dám sem len názov pretože mi nejde youtube)

Celú dnešnú noc som preplakala.Vždy som na pár sekúnd zaspala potom som sa zobudila a znova začala plakať.Podľa všetkého som plakala aj keď som spala pretože vždy keď som sa zobudila som mala čerstvé slzy na tvári a oči mokré.
Ráno asi o šiestej hodine som šla do kúpeľne a doslova som sa zľakla sama seba.Oči mám celé červené a opuchnuté.Vyzerám ako zúfalec, troska, hocičo v tomto zmysle.
A prečo všetok ten žiaľ?
Dnes je to rok čo zomrela jediná bytosť na svete ktorú som milovala z celého srdca.
Nebol to žiaden chlapec s ktorým by som prežila krásne chvíle romantiky ani nejaká najlepšia kamarátka s ktorou by som zdieľala tie najkrajšie chvíle môjho života.
Bola to len nepatrná čierna mačka ktorá by v očiach ostatných neznamenala nič viac ako ostatné nepatrné čierne mačky.
Moja nádherná Tekvička.
Neznášam zvieratá a nenávidím ľudskú rasu.Je len málo ľudí ktorých považujem za dôležitých v mojom živote pretože tým ostatným sa bojím dôverovať.
A zvieratá nemám rada preto pretože mi príde nejaké zviera v domácnosti absolútne zbytočné.
Ona bola iná...
Mala som pocit že vie všetko čo ma trápi pretože vždy keď som bola smutná prišla ku mne a utešila ma príjemným pradením bola to...
...bola to len mačka.
A predsa mi tak chýba.
Dala by som čokoľvek za to aby sa mi vrátila.
Celú noc som premýšľala nad tým čo som presne pred rokom robila presne v tomto čase.
Predpokladám že presne teraz by som vstávala a zapínala počítač a tam bola celý deň.
A potom večer by si pre mňa prišla moja mama a ja by som ju zdržiavala a potom by sme prišli domov a...zbytok už nechcem hovoriť plaču som už mala dnes dosť.
Chýba mi.


Milujem ťa (Fan Fiction, one shot)

17. august 2010 at 18:30 | Miwako Melon |  Ich bin da!
Toto čo napíšem by sa dalo napísať ffkou aj keď ja to za ffku nepovažujem.Je to skôr len jedna z mojich predstáv.
Táto mi napadla na jednej udalosti a neskôr som o nej dlho rozmýšľala cestou vlakom do Prahy.Snáď sa aspoň niekomu trochu zapáči.

17.augusta-Pár ospravedlnení predom

17. august 2010 at 11:58 | Miwako Melon |  Nechcem rušiť a tiež nechcem dlho zostať...
Stala sa trochu zlá vec, máme zavírusovaný počítač takže teraz používame iný a ten je neskutočne pomalý a väčšina vecí na ňom nefunguje.Takže dopredu sa ospravedlňujem ak tu budem menej,s ľubujem že sa budem snažiť to nejako napraviť.

12.augusta-Pretože niekedy nestačí ani tisíce hviezd

12. august 2010 at 18:55 | Miwako Melon |  Life of Melon!
Justin Bieber-Down to earth

Tak aby som začala pekne po poriadku (pri začiatkoch musím vždy dlho premýšľať ako začať pretože vždycky sa mi do hlavy nahrnie tisíce myšlienok naraz a neviem ktorú napísať ako prvú.Našťastie sa to potom vždy nejako rozbehne.) včera som išla na istú stanovačku s kamarátmi.Bola to stanovačka ako každá iná ale o tomto tu písať nebudem.
Už som vravela ako veľmi nenávidím písať o nejakom zážitku?
Vždycky na niečo zabudnem alebo bez toho aby som si to uvedomila si tam niečo prikreslím.
Pocity sú to o čom sa mienim rozpisovať.
Ako som už hovorila, bola to stanovačka ako každá iná.Grilovalo sa a donieslo sa veľa jedla ako na každej takejto akcii.
Večer keď už sa zotmelo som sa odvážila vyliezť na plochú strechu na ktorú by som mimochodom nikdy nevyliezla nebyť toho ako veľmi som si priala len tak si tam ležať a dívať sa na oblohu.
Napriek mojej prirodzenej nešikovnosti a slabosti (myslím tým že neudvihnem ani fľašu s kolou) som sa tam nejako vyškriabala sama neviem ako.
Povrch strechy príjemne hrial tak som si ľahla a pozerala sa spolu s dvoma kamarátkami.
Potom sa postupne pripojili všetci (bolo nás dokopy šesť) a spolu sme sa dívali na svetielkujúce hviezdy.
Netrvalo dlho a moja bujná fantázia začala pracovať na plné obrátky a do toho sa primiešala zlá nálada.
Stačilo sa pozrieť vedľa seba na prázdne miesto a premýšľať o tom aké by to bolo...

Si jedna z najlepších(2.časť)

10. august 2010 at 19:51 | Miwako Melon |  Ich bin da!
Tak sem teda dávam druhú časť aj keď som plánovala túto poviedku dozverejňovať až na konci prázdnin.
Proste mám chuť to zverejniť.

Freak show

10. august 2010 at 0:55 | Miwako Melon |  Čo sa inam nevošlo
dfg
Aj vás ten obrázok tak...fascinuje?

8.augusta-"Buď alebo!"

8. august 2010 at 1:34 | Miwako Melon |  Life of Melon!
Ahoj!
Už deň mám štrnásť rokov.To som ale veľká čo?Haha veľmi.
Dušou som sa zasekla v desiatich mám taký pocit.
Ale o tomto nebude tento článok.
Bude o tejto dokonalej osobe ktorá mi zmenila celý život.Dnes som pozerala pár videí s ním a došlo mi to.
Došlo mi že je to buď, alebo.
Jednoducho sa môžem rozhodnúť či chcem platonickú alebo naozajstnú lásku samozrejme za každú možnosť musím zaplatiť nejakú tú daň.
Ak by som povolila uzdu svojím túžbam a dovolila by som sama seba zase snívať s otvorenými očami o Pánovi Kaulitzovi znamenalo by to že by som sa znova nevedela zamilovať do ľudskej bytosti a bolo by to viac než ťažké.Viem o čom hovorím nemyslite si že som to nezažila.Po tom ako som sa zrazu vytrhla zo sveta platonickej lásky a snov som bola v realite zmätená a vystrašená z pravej lásky.
Lenže pravá láska má nevýhodu.Vlastne je to dosť veľká nevýhoda.
Ak zrovna nieste zadaní tak necítite nič viac než prázdnotu.Neviete v čo máte dúfať neviete po kom túžiť.Necítite bolesť ale ani radosť či ten krásny pocit zamilovanosti.
Kedy mi v mojom živote bolo najpríjemnejšie?
Keď som mala svoj vlastný svet so svojím vlastným chlapcomBillom a nič iné ma nezaujímalo.Možno som pár krát cítila beznádej či bolesť...možno to bolo často.Ale bola som šťastná.
Dnes som v sebe akoby našla rovnováhu.Rozhodla som sa pre tú prvú možnosť.Pre tú možno pre niekoho menej výhodnú, možno pre niekoho zniem ako psychopat ktorý si chce ešte zámerne spôsobovať schyzofréniu lenže nieje nič horšie ako cítiť že žijeme pre nič za nič.

5.augusta-Pretože za chvíľu to bude rok

5. august 2010 at 14:25 | Miwako Melon |  Life of Melon!
Jesse McCartney-Beautiful soul
Spomínam na tie časy.
Časy?!
Hovorím akoby to bolo nejako extra dávno.
Nebolo to ani pred rokom.
Keď som každý týždeň chodila ku babke a tam si vylievala svoje citys do písania dlhých poviedok.Milovala som svoj blog, milovala som svoju mačku, milovala som Billa Kaulitza.Tieto tri veci boli veci na ktorých mi záležalo všetko ostatné bolo len niečo o čom som vravela že to mám rada.
Samozrejme mala som rada svojich priateľov.
Samozrejme mala som rada aj pár ostatných vecí.
Samozrejme mala som rada všetko to čo teraz lenže niekde vnútri vo mne mi to bolo neskutočne ukradnuté.
Priala by som si aby môj život bol ako vtedy.
Viete čo ma na tom hnevá najviac?Že je to také absurdné.
Veď čo je to len mačka.Len nejaké hlúpe zviera ktoré nič neznamená veď je tisíc ďalších.Je to len hlúpe zviera ktoré nevie rozprávať, rozmýšľať, nič.
Tak prečo keď toto píšem plačem?Za chvíľu to bude rok.
Bola to jediná bytosť ku ktorej som cítila takú obrovskú lásku.
Ona a Bill.
K obom som cítila to isté.
Bolo to len hlúpe zviera nič viac...nikto nikdy nepochopí čo všetko pre m§a znamenala.
Nenávidím zvieratá, doslova ich nenávidím.
Lenže ju jedinú som milovala.Bola tak špecifická, tak iná...
Pamätám sa ako veľakrát sedela na mojej postely a pozerala sa na plagát Billa.Často som ticho pošepkala: "Páči sa ti však?" zatiaľ čo ona sa zamyslene dívala.
Och bože zniem ako blázon!
Chýba mi to tak veľmi mi to chýba.Bola som možno osamelá, smutná duša ale bola som spokojná.
Stačilo mi keď som každý víkend chodila ku babke, zavrela sa do izby, pustila si pár videí s Billom, poplakala ich a vyslovila vety typu "Prečo ho nemôžem mať." a podobne a bolo mi fajn.Vyventilovala som zo seba všetky zlé pocity a znova bolo miesto na tie dobré.
Prečo som bola šťastná?Lebo som vedela že je na svete niekto kto ma má rád alebo sa tak aspoň tvári.
Moja malá Tekvička...
Bez nej sa cítim ako keby zo mňa niečo chýbalo.Je to tak už skoro rok čo sa cítim ako telo bez duše akoby zo mňa polovica ubudla.Polovica ktorá je nenahraditeľná.
Ako sa teraz asi má?
Čo s ňou asi tam hore je?
Dúfam že je v poriadku...

Pozri na tú oblohu!(one shot)

4. august 2010 at 19:05 | Miwako Melon |  Ich bin da!
Bolo krásne slnečné poobedie.Slnko svietilo a ohrievalo každého kto sedel na tejto krásnej zelenej lúke ktorá vyzerala ako posiata púpavami.
Sedela som tam a čakala na neho.Milovala som môcť sa s ním rozprávať stále a stále dokola.Niekoho by to už začala nudiť, niekto by si pomyslel že to nieje nič zábavné stále dokola rozprávať o tých istých problémoch...lenže my nie.
Dokázali sme sedieť celý deň na tom istom mieste a vymieňať si naše problémy, riešiť ich a rozprávať sa o samotnej podstate veci.
A keď už došli slová pozorovali sme ostatných ľudí ako prechádzajú okolo.Obaja sme vedeli že radi počúvame to ticho.Nevadilo nám.
To ticho neprezradzovalo nič iné než tú čistú dôveru a pocit že vieme že aj keby sme mlčali celý deň vedeli by sme čo chce ten druhý povedať.
Videla som ako sa sem približuje jeho obrys a čím bol bližšie tým ostrejšie boli rysy jeho tváre.
Usmiala som sa.
Dokázali sme sa rozprávať o nelogických veciach ktoré iných ľuďom nedávali zmysel.Len my sme vedeli že sú skutočné.
Sadol si ku mne na trávu a objal ma.Tiež som ho objala.
Dnes sme boli na lúke samy, nebol tu nikto koho by sme v tom tichu mohli pozorovať ale nevadilo nám to.
"Tak čo je nové?"
"Pobozkal ma."Povedal.
"Vážne?Takže mu nevadilo bozkávať sa s chlapcom."
"Nie nevadilo teda vravel že sa mu to páčilo."Usmieval sa.Vyzeralo to že je dokonale šťastný.
"Prosím vysvetli mi niečo."Obrátil na mňa svoj zrak.
"Áno?"
"Ako to že konečne mám čo chcem a nie som dokonale šťastný tak ako by som mal byť?"Prekvapilo ma že to povedal.
"Neviem...veď...konečne vieš že ten koho dlho miluješ miluje aj teba."Povzdychla som si.Keby tak vedel...
"Áno lenže predsalen..."
"Predsalen čo?"
"To nieje tak ako som si predstavoval."
Dívala som sa ma neho s prekvapeným výrazom.Ako môže niekto mať všetko čo si kedy prial a aj tak nebyť šťastný?
"Viem že sa na mňa nahneváš ale..."
Nechala som ho pokračovať.
"Pamätáš ako sme sa raz rozprávali o tom že aj v lete sneží?"
"Myslíš to ako sme sa smiali na tom že raz ked bude v lete snežiť tak každý bude v panike a my jediní budeme kľudní lebo sme vedeli že sa to stane?"
"Áno."
"Prečo mi to teraz pripomínaš?"Stále som mu nerozumela.
"Pretože odkedy s tebou rozoberám takéto veci tak verím v nemožné."
"Prosím vysvetlíš mi to už konečne?"
"Napadlo ti niekedy...Cítila si niekedy to niečo medzi nami?"
Prehltla som.Cítila som.Niekde vnútri v sebe som utláčala pocit že po ňom túžim.
Prešlo možno päť minút a ja som nič nepovedala.Vietor sa mi veselo pohrával s vlasmi a ja som sa dívala s otvorenými ústami na toho kto sedel oproti mne a koho som donedávna považovala za svôjho najlepšieho priateľa.
"Prosím povedz niečo.."šepol.
Zatvorila som ústa a znova ich otvorila.Snažila som sa ale bola som v takom šoku že môj hlas zmizol niekde tam kde ho neviem nájsť.
Než som si to stačila uvedomiť sa posunul o kúsok bližšie ku mne a bez môjho vedomia ma chytil za bradu a pobozkal ma.Automaticky som zavrela oči a nemohla som uveriť tomu čo sa tu deje.
Odtiahol sa a jemne sa pousmial.Bol to taký nepatrný pohyb že by si ho nezaujatý človek nevšimol.
Pocítila som chladnejší vzduch a čosi ako kvapky na svojej ruke.No neboli to kvapky.Boli to biele vločky snehu vznášajúce sa ponad zeme a pomaly padajúce na trávu.
"Sneží..."Neveriacky som šepla.
"Áno."Usmial sa a pozoroval zasnežené okolie.
"Ako je to možné?"
"Nevravela si že ak sa raz stane nemožné tak my dvaja tomu uveríme?Klamala si?"
"N-nie neklamala."Otvorila som obe dlane a nechala som snehové vločky aby mi pomaly padali do rúk.S otvorenými ústami som sledovala okolie.
Nevravela som že je možné aby v lete snežilo?Vravela...
Je možné aby z tak pevného priateľstva vznikla čistá láska?Je...
Napriek tomu že ešte pred pár chvíľami pálilo večerné slnko sa sneh neroztopil.
Bolo to ako sen...
fvgch

Malé veľké želania

2. august 2010 at 18:44 | Miwako Melon |  Life of Melon!
Tento rok som bola na japonskom festivale ktorý trval asi týždeň v Prahe.Bolo to úžasné ale najviac si pamätám jeden krásny večer.Konal sa typický festival (áno bol to festival na festivale) kde všetky dievčatá majú oblečené kimoná, je tam veľa jedla a pitia a krásny program.Samzrejme ako inak sa tam vypúšťali do oblohy lampiony.
Tiež som si jeden vzala a s kamarátkou sme na to mali niečo napísať.Napísala som tam svoje meno a hneď pod to meno Bill Kaulitz.Aké trápne fanatické, pomyslel by si niekto.
S kamarátkou sme obe držali lampión a čakali sme kým v sebe bude mať dostatočne dosť teplého vzduchu.Už bola tma a lampionov bolo na oblohe veľmi veľa, bol to krásny pohľad.
Pri tom ako som držala lampion som zamyslene pozerala na dvojicu predo mnou.Držali obaja lampion a potom ho pustili a on pomaly vzlietol do neba.Objali sa a pozorovali ho.
Cítila som sa akoby som pozerala na nejaký romantický film pri ktorom vás vždy napadne jediná myšlienka: "Prečo nemôžem byť jedným z nich?"
Môcť mať niekoho s kým by som zdieľala svoje želania...
Bol čas pustiť aj náš lampion.Držali sme ho príliš dlho takže vyletel strašne energicky a rýchlo.Po celý čas som si v hlave agresívne opakovala svoje želanie a dívala som sa pritom ako letí niekde tam hore.Netrvalo to ani pár minút a keď bol úplne hore v oblohe tak spadol dolu.Nevadilo mi to, svoje želanie som si už v duchu vyslovila.
Cestou do telocvične v druhej škole (kde sme spali) som sa dívala na oblohu po ktorej lietalo snáď stovky malých lampiónov.
V každom lampione bolo ukryté jedno želanie, jedno posolstvo ktoré malo ľudí urobiť šťastnými.
Na oblohe bolo vidieť toľko ľudských prianí ktoré lietali v smere vetru stále ďalej a ďalej a svietili ako hviezdy ale oveľa, oveľa krajšie.
Pomyslela som na to aké je to absurdné.Ľudia veria v to že keď po oblohe lieta kus papiera v ktorom horí malý ohník splní im to ich sny.Paradox je že v to verím aj ja...
Keď sme odchádzali som mala slzy v očiach.Nie preto že by som mala zlú náladu, alebo že by sa stalo niečo zlé.Jednoducho preto lebo som vedela že už sa ako zúfalec vrhám do všetkého po hlave a skúšam všetky možnosti ktoré by mi mohli môj sen splniť napriek tomu že viem že je nesplniteľný.
Jedno dievča tam písalo odkaz svojmu zosnulému starému otcovi.V tom mi napadlo že by som miesto mojich hlúpych želaní mohla myslieť na Tekvičku ktorú som tak ľúbila a už tu nieje lenže som si pomyslela že ona dobre vie ako na ňu každý deň myslím a milujem ju z celého srdca napriek tomu že ma opustila a už je preč tam niekde na druhom svete.
Ja viem že k tomu aby sme uskutočnili naše sny treba konať a nie snívať...
Ale ja nemám ako konať.
Snáď sa raz všetkým splnia ich najtajnejšie sny....
ghg
*Len mimovoľná fotka z Advíku*